Vyšlo 4. číslo 3. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A  O B S A H  B I B L I O G R A F I A 

E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar |

O dôstojnosti existencie |

Ešte vždy sa pokúšam myslieť vlastnou hlavou. Nie je to jednoduché, najmä keď musí byť každému – spolu so mnou – jasné, že odmenu za niečo také čakať nemôže. Ba čo viac, vyhorenie sa ku mne približuje míľovými krokmi; medzi mnou a mojimi priateľkami-rovesníčkami preskakuje ako dobre vykresaná iskra. Postavím sa na zadné a vytŕčam z kriakov: medvedica. Rukami hrabem vo vzduchu a odháňam roje dotieravých myšlienok. Mala by som písať (ťažkou labou) o dôstojnosti, ale – uznajte sami – dnes? Tu a teraz, keď sa závisť stáva pracovnou metódou a nekultúrnosť prednosťou, ktorá dvere otvára, namiesto aby ich – šarlatánom všetkých druhov – zabuchovala pred nosom?

Opäť a znova sa pohybujem v „sieti“ nevyslovených argumentov i nevypočutých protiargumentov, ktorá sa zdá zničujúca – a opäť priškrcuje naše životy.

„S poctivosťou najďalej zájdeš“; hm, áno, iste, lenže – s odmenou až za horizontom všedných dní. Možno pod drnom? Obzerám sa dookola, mrazenie v duši narastá. O svojej krajine ako krajine premárnených príležitostí hovoria dokonca i tí, čo sú odo mňa o dobrú generáciu mladší. Uzatváram sa do svojho projektu – bubliny, v ktorej sa môžem vznášať aspoň chvíľu… kým sa nerozprskne. Nechávam vykvitnúť to, čo sa rozvíja, prerezávam, priväzujem a plejem tam, kde treba ne-záväzným slovom kultivovať. V krajine, ktorá odmieta pracovať na dôstojnosti vlastnej existencie – a jej jazyka – sa pokúšam ako-tak dôstojne obstáť; sama pred sebou, od nikoho už nič neočakávam. A koľko nás je takých – seba-jatrivých, neveriacich svojim očiam, ponechaných na seba? (Pochybovačne sa usmejem pod rúškom.)

To, čo ma sem-tam povzbudzuje, nie je verejne prístupné a nevytvára módny štýl, ktorý by si mohli osvojiť aj ďalší. Sú to v podstate súkromne vyslovené názory rovnakých „outsiderov“ z literatúry a kultúry, ako som ja. A naopak: tí, čo majú vplyv na (náš spoločný) verejný život a na – kiežby! – viditeľne neviditeľný chod vecí, bez zaváhania sekajú a rúbu „do krvi“ a myslia len na armády rovnako mysliacich: nemysliacich. Kým sa nespojíme a spoločný stôl nevyčistíme, most cez rieku ostane iba zbožným želaním a vody medzi nami budú narastať. Rozpojenie kvalifikácie a moci je smutnou pripomienkou devalvácie priestoru, na ktorom nám mnohým záleží. Oberá o dôstojnosť jedných aj druhých, podporuje bezútešnosť, imitačné praktiky – a zakoreňuje „matrix“.

Pozorujem dvojročnú Zaru: takéto „ú-kazy“ nepozná. Jej prirodzená dôstojnosť a jej nasadenie ma ohurujú i dojímajú, niekedy až k slzám – sú radostné. Odkiaľ sa vzali?

A pozorujem deväťdesiatročnú Terezku: aká oddretá je táto dôstojnosť! Aké trpké je jej nasadenie… Na slobodnú existenciu ľudského indivídua si už len smutne zaspomína. Prečo?

Vnímam tie celoživotné zápasy s molochom – aj v nich ukryté straty a nálezy. Nevieme to robiť inakšie? Nevieme – nechceme – nesmieme?

A potom takmer bezstarostný vstup do čísla cez A-B-E-C-E-D-U Jána Ondruša a Juraja Briškára, no tiež cez o čosi záväznejší rozlúčkový „maratón“ v rubrike SPOMÍNAME (2. časť). Pietny je iba výnimočne, akoby autorov duch stále bdel nad nami. Spomienky rôznych kolegov na spisovateľa Pavla Vilikovského – najmä cez jeho knižné diela – v čísle dopĺňame o tie tituly a ich reflexie, ktoré v predchádzajúcej časti chýbali. Do bloku však prispeli aj traja prekladatelia Vilikovského textov, aby kontexty zozbieraných úvah aspoň v skratke rozšírili o ich medzinárodný rozmer. Všetkým autorom z tejto mozaiky spomienok, úvah aj analýz úprimne ďakujeme, a azda im – opäť v duchu či v mene samotného autora – môžeme spoľahlivo prisľúbiť, že táto príležitosť sa už opakovať nebude. Veď ako sám výrečne napísal:

„Všetko sa pominie, iba Šabľový tanec Arama Chačaturjana je večný.“

Druhý väčší blok nájdete v rubrike SYMPOSION – pripomíname si v ňom tohtoročné sté výročie narodenia básnika Paula Celana. Priestor dostali odborníci na jeho tvorbu zo Slovenska (Peter Zajac), Slovinska (Andrej Božič) a Česka (Radek Malý), v paralelnom „strihu“ vám na dokreslenie sprístupňujeme aj český a slovenský preklad básnikovej azda najznámejšej básne Fúga smrti. Autori sa nevyhnutne dotkli aj Celanovho celoživotného vyrovnávania s holokaustom, pred tento aj za tento blok sme preto koncepčne zaradili dve prózy, pôvodnú i prekladovú, od Evy Maliti Fraňovej a Grahama Swifta (v preklade Igora Navrátila – poviedka pôvodne vyšla v britskom denníku The Telegraph 2. mája 2020), ktorými zároveň chceme zarámovať spomienku na 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny; dotkli sme sa jej už v 2. čísle s prispením Silvestra Lavríka. A pridávame aj tematicky korešpondujúce básne Erika Markoviča, najmä jeho Ec chajim. Prekladový blok v tomto čísle dopĺňajú básne a poviedky dvoch slovinských autorov nielen so slovinskou genealógiou: poetky a hudobníčky Klarisy Jovanović a prozaika, pedagóga a nezávislého novinára Primoža Sturmana, ale tiež náš pohľad na knihu Všetko pokojne spí okrem lásky od francúzskej spisovateľky Claude Pujade-Renaudovej. Ide o autorku aj u nás úspešného románu Pytliakove ženy o dramatickom vzťahu poetky Sylvie Plathovej a básnika Teda Hughesa, ktorá sa tentoraz rozhodla zvečniť osudovú lásku dánskeho filozofa a prozaika Sørena Kierkegaarda a jeho Regine… Ako sa jej to podarilo? Dozviete sa od Kataríny Gecelovskej a Martina Makaru.

Okrem toho, že sa nám rozrástli rubriky i príspevky na „chvoste“ čísla – mnohé stále, všetky krátke a živé –, čomu sa v redakcii tešíme, napríklad aj o prírastok ZO ZÁPISNÍKA Borisa Mihalkoviča (tentoraz venovaného výlučne Vilikovskému), musím ešte spomenúť tri významné rozhovory: v úvode s prozaikom Jurajom Briškárom (BESEDA), v závere s literárnym vedcom Valérom Mikulom (BONUS), a približne uprostred čísla s germanistom Jánom Čakankom (V ZÁBERE). Ten posledný je venovaný archívnemu objavu: prekladu Goetheho Fausta spod pera Karola Strmeňa; prinášame vám z neho úryvok – vychutnajte si ho. Podobným objavom je aj zbierka Kreslím koňo koňaté od Jána Ondruša, ktorá bola dlho považovaná za stratenú; jej (znovu)objavenie nie je dielom náhody, ale usilovného pátrania Erika Markoviča. Tento nevšedný príbeh som si mala možnosť vypočuť; v niektorom z nasledujúcich čísel sa oň radi podelíme aj s vami. A zaspomíname si aj na básnikovho brata Miloša Ondrusa, ktorý oddane viedol Literárnu nadáciu Studňa od jej vzniku a tento rok nás po dlhšej chorobe opustil.

A celkom na záver: roky sa onedlho striedajú – nezabudnite si nás, priatelia, predplatiť aj na rok 2021; náš časopis je tu pre vás. O tom, že nepochybíte, svedčí aj bohatá BIBLIOGRAFIA za rok 2020, priložená na záver čísla.

Ďakujeme, ostaňte zdraví a sčítaní!

Comments are closed.