Vyšlo 3. číslo 3. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A O B S A H

E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar |

Minulosť je súčasnosť je budúcnosť

Skôr, ako sa vo svojom editoriáli dostanem ku skladbe aktuálneho čísla, chcela by som sa dotknúť troch momentov, ktoré mi počas nedávnych týždňov utkveli v pamäti. Ten prvý mieri vysoko – k ministrovi zahraničných vecí Ivanovi Korčokovi, ktorý bol hosťom relácie Pod lampou, kde doslova apeloval na to, že slovenskú kultúru treba oveľa väčšmi prezentovať v zahraničí, než je tomu u nás (zlým) zvykom. Podľa neho práve „tam zanechávame emocionálnu stopu“, ba – dodávam ja, lebo je to dôležité – nielen emocionálnu, ale aj intelektuálnu, hodnotovú a významovú: vystupujeme z rangu rovnorodých, a preto nečitateľných identít, presnejšie ekonomických aj politických „telies“ či „schránok“, ako svojprávny, kultúrne a historicky situovaný „subjekt dejín“, ktorý si v tomto komplikovanom svete dovidí aspoň na špičku nosa. Vo svetovej hre mocností sme len – hoci aj nie celkom bezvýznamnými – štatistami, jednými z mnohých, zatiaľ čo na kultúrnej mape Európy i sveta sme jedineční a potvrdzujeme sa vo svojej neopakovateľnosti – ak si ju, pravda, sami nevykynožíme devalváciou, nivelizáciou a likvidáciou kultúrneho života na Slovensku či jeho bezproblémovým presunom do oblasti šoubiznisu (alebo folklóru). Táto hrozba tu reálne je, dokonca „má svoje mladé“, no hovoria o nej iba nemnohí; zatiaľ nás neomína ani nemrzí.

Druhý moment, ktorý chcem spomenúť a ktorý vo mne utkvel, súvisí s iným výrokom. Vyslovil ho v diskusii pre Euractiv Juraj Zamkovský zo združenia Priatelia zeme – CEPA, a má širšiu platnosť, i keď zaznel v súvislosti so zelenou energetikou a výhľadmi Slovenska do budúcnosti: „Neistota sa stáva definičným znakom súčasnosti.“ Krátke, výstižné, jadrné, ale aj smutné konštatovanie – a vyslovené ako fakt, ktorý treba vziať do úvahy. Ibaže: keď hovorím a píšem už roky o narastajúcej miere improvizácie v ľudských životoch, hovorím azda o niečom inom? A so mnou desiatky, možno stovky „kolegov v zbrani“, t. j. od pera, písacieho stroja, klávesnice počítača… Prečo ich hlasy vo verejnom priestore – a nielen v zahraničí, ale ani na Slovensku – väčšmi nepočuť? A prečo sa ich výkony – umelecké texty umožňujúce adekvátnejší výhľad na seba – nešíria a nezúročujú, t. j. masívnejšie necirkulujú medzi nami? Politici ani médiá masového dosahu, zahľadení/é len a len do zahnívajúcich ohnísk politických rošád, akoby dostatočne nevnímali bohatstvo ponuky a výšku nasadenej latky: pália nízko a jedným smerom. Nie sme už z toho všetci dostatočne unavení? Vnímam to ako pomalú, svornú a „nikým nezavinenú“ intoxikáciu celého nášho organizmu – národného aj nenárodného. Počíta sa len to, čo má politickú visačku alebo aký-taký finančný podvozok; iný, farebnejší život ako keby ani neexistoval…

Tretia formulácia ku mne doplávala zaujímavou okľukou práve v týchto dňoch. Pred rokmi som si ju vypožičala od autora recenzovanej zbierky XXI, Novicu Novakoviča, pre názov svojej recenzie: „V ozračju skorajšnjega konca intelektualne avtonomije“ (V ovzduší blízkeho konca intelektuálnej autonómie). Táto formulácia i mentálny fakt, ktorý označuje, akoby postupom ďalších rokov naberali na sile – svojou hrozivosťou i ďalekosiahlosťou. Áno, týmto smerom postupujeme, kormidlo prenechávame „technokratom a výkonným manažérom moci“, ktorým chýba akékoľvek náročnejšie intelektuálne či kultúrne ukotvenie – a teda sú nevyspytateľní a rizikoví. Aj pre seba, ale najmä pre spoločnosť a pre demokraciu: malí dobrí ľudia – v každom prípade malí, no s veľkým Egom, ktorých nemá kto alebo čo zahriaknuť, odkázať do prijateľných medzí, zorientovať v celom tom vesmíre Histórie a Kultúry aj – ešte vždy mladej – slovenskej Polis, tobôž keď samých seba stotožnili s „vox populi“ alebo na tom aspoň usilovne pracujú. Miera ich – pre kultúrne spoločenstvo skôr rozkladného – vplyvu narastá, zatiaľ čo prirodzené autority, ktoré na to, že sú osobnosťami, nepotrebujú dekrét ani diplom, iba sem-tam vystúpia z tmy úzadia, z celej tej duchovnej biedy – aj to len podaktoré, a glosujú chaos či zmätok myšlienok, hodnôt, kritérií, ktorý nám naši mandatári a bezprecedentní „reprezentanti“ bezostyšne predvádzajú. Nedá sa na to pozerať a, priznávam, je mi z toho nanič: vidím, kam smerovalo všetko moje/naše úsilie.

Nehovorím, že vládnuť majú umelci a humanitne zameraní profesionáli (hoci – mali by byť tiež pri tom). Hovorím len, že v našej spoločnosti sme sa dostali až do bodu, keď Múdrosť, Morálka a Vkus fakticky neznamenajú nič, naopak, ich nedostatok v nejednom prípade pomáha obsadzovať najvyššie posty v štátnej nomenklatúre; teraz aj predtým, a nepochybne aj potom… Nevštepujeme (si) ich, tie jediné ozajstné (a zadarmo!) poklady, ani výchovou, ani vzdelávaním, ani verejným príkladom. Je to svet obrátený naruby, v ktorom nielen odmeňovaní podvodníci, ale aj ľudia (ich voliči) stratili kompas; nemajú sa o čo oprieť, o aké vzory či opory, o akú inú záväznú skúsenosť s iným poriadkom i právom, s inou slobodou i vierou, so sebou samými… Naši predstavitelia na tomto ich deficitnom stave totiž pracovali a pracujú už celé desaťročia – vykazovaním literatúry, umenia, kultúry, vzdelania, vedy a výskumu, spoločenských a spoločenskovedných diskusií o vynárajúcich sa problémoch, ale aj slušných mravov a nápomocných sietí či vzťahov solidarity do večnej (krko-lomnej) opozície. Nie politickej, ale – existenčnej, na stranu absencie, nejestvovania. Z nášho povedomia sú dnes takmer vymazané; tam, kde kultúra kedysi svietila, dnes nemá ani svoje meno, svoju rubriku. Opýtajte sa mladých, po čom z toho, čo som vymenovala, naozaj túžia… k čomu sa upína ich predstava úspechu… či im chýba duševný zážitok: zážitok intelektu, ducha, srdca v mene krásy alebo aj rafinovanej hry zmyslov namiesto prízemne pôžitkárskeho tela. Pretože aj dobré môže byť zanedbané a naše potenciály môžu zjalovieť, nuž, vlastným pričinením.

Hovorím (a citujem): ovzdušie konca intelektuálnej autonómie je tu a bude veľmi ťažké zvrátiť ho aj s jeho rozrastajúcimi sa dôsledkami na všetkých úrovniach verejného i osobného života ľudí.

*

Na toto všetko sme (opäť) mysleli, keď sme pripravovali tretie tohtoročné číslo Fraktálu. Chceme vás povzbudiť, ale aj vystríhať – a pomedzi to nech panuje hlbokomyseľná i subtílna nálada presakujúca zo všetkých literárno-umeleckých príspevkov. Číslo otvárame rozhovorom s poetkou Milou Haugovou, čerstvou laureátkou Literárnej ceny Vilenica (Slovinsko): gratulujeme k nie každodennému úspechu! Zároveň našim čitateľom sľubujeme, že po tomto príležitostnom rozhovore bude čoskoro nasledovať aj dlhší, profilový. Na druhej strane, už v tomto čísle máme možnosť opäť sa stretnúť s poetkiným (iným) písaním, hoci sme mu iba nedávno venovali rubriku V ZÁBERE. Podobná TOP-správa si však vyžaduje svoje.

Pozornosť v čísle venujeme tiež spisovateľovi Pavlovi Vilikovskému, ktorý nás opustil tento rok vo februári – a napriek tomu ostal s nami. Svedčia o tom aj mnohé recenzie, spomienky, úvahy, ktoré prinášame v tomto i nasledujúcom čísle v rubrike SPOMÍNAME (TÉMA). Spolu s Dušanom Teplanom a našimi autormi sme sa ich rozhodli ponavliekať – ako korálky na niť – na jedno silné vlákno spisovateľových kníh, ktoré publikoval po roku 2000; nebolo ich málo, rovných desať! No dozvieme sa všeličo aj o prijatí Vilikovského próz v zahraničí – a zdá sa, že nie vždy musí byť pravda, že s uzavretým životom sa uzatvára aj spisovateľovo dielo… ak to vôbec niekedy platilo. Ďalšie kontexty vznikajú, iné zanikajú a je a bude zaujímavé to sledovať.

Číslo je inak plné vzácnych rozhovorov. Okrem Mily Haugovej prinášame aj rozhovor Jozefa Palaščáka s Jamesom Sutherlandom-Smithom najmä o zmysle poézie v dnešných časoch; a Jamesova poézia potvrdzuje mnohé z vysloveného. Laura Kladeková sa tentoraz pozhovárala s matematikom Ladislavom Kvaszom, ktorý napísal a publikoval výnimočnú knihu; spája v nej viacero svojich lások a záujmov – no iniciatívna zvedavosť a inštinkt pátrača dominujú nad všetkým. V rubrike BONUS Robo Šedivý prináša rozhovor s Jánom Štrasserom, ktorý sa tak zo vžitej roly interviewera preniesol do roly inteviewovaného – skrátka, opytovaného – a potešil nás aj ukážkou zo svojho pripravovaného prekladu. Ešte na skok naspäť k poézii: básnikov pohľad na ňu zaujímavo dopĺňa pohľad literárneho vedca Patrika Miskovicsa, ktorý si všíma postupy apropriácie v literatúre – napríklad aj v poézii Michala Rehúša –, pričom svojím spôsobom zároveň dopĺňa (a rekonceptualizuje) v spoločnosti práve prebiehajúcu debatu o plagiátorstve.

A keď už je reč o vláknach, ďalšie zaujímavé vlákno vzniklo medzi rubrikami SYMPOSION a KYVADLO, kde sme si vzali na paškál novú prózu Antona Baláža Dva slovenské osudy: Špitzer – Mach a Lavríkov román Posledná k & k barónka. Historické témy dopĺňa návrat Lucie Smieškovej k autobiografickej próze Ako na cudzej svadbe Hely Volanskej. Holokaust a historické či osobné krivdy sa prepletajú všetkými týmito textami a pripravujú tak (rovnako pohyblivú) pevnú pôdu textom, ktoré sa zamerali skôr na „znaky súčasnosti“ – nielen v rubrike KRITIKA, ale aj a najmä v rubrikách PERIFÉRIA?, ČLÁNOK, V ZÁBERE… Dominujú v nich témy zdanlivo vzdialené literatúre, no už menej literárnemu životu a jeho infraštruktúrnym podmienkam (nezabúdajme: sloboda je nedeliteľná) – veď posúďte sami. Všetky tieto príspevky sa vyznačujú polemickou iskrou, no tá jedna od amerického spisovateľa a novinára Emila Steinera v eseji o korona-pandémii, ktorú napísal pre náš časopis, je azda už aj malým požiarom – a dilemy, ktoré autor vyslovuje, sú takmer neriešiteľné: obetovať rodičov, alebo deti? Autor sa myšlienkovo priamo, no eticky citlivo zaoberá aj tým, čo sa mnohí ani neodvážia vysloviť: Ättestupou a jej prevtelením do podoby dnešných sociálnych politík… naozaj sa tento problém týka iba USA? Martin Makara si všíma opodstatnené aj neopodstatnené stránky hnutia proti rasizmu, ktoré sa rozšírilo po svete po vražde Georgea Floyda, a z historiografického hľadiska si kladie legitímnu otázku: kde sa končí náš nárok na historickú spravodlivosť a začína sa neprijateľná revízia dejín? Sociálno-politické a pracovno-právne hľadisko v tomto názorovom trojlístku zastupuje text autorky týchto riadkov; všímam si v ňom – okrem iného – problematiku prekárnej práce – a opäť na základe impulzu pochádzajúceho z anglo-americkej (vedeckej) kultúry, no nie výlučne. Je svet pripravený čeliť armáde prekérne pracujúcich – prekariánov? A je toľko ospevovaná flexibilita práce vždy len prínosom pre tých, ktorí sa jej nedokážu vyhnúť, alebo, naopak, na ňu sadajú ako muchy na lep? Korona-kríza tento problém iba prehĺbila – a prehlbovať bude! K načrtnutým témam sme sa, ako vidno, dostali cez „cudzinu“, no v redakcii sa len potešíme, ak sa otvoria stavidlá kritického intelektu aj na Slovensku, medzi slovenskými spisovateľmi a spisovateľkami, a slovenská realita (rovnako plná otázok, čo sa týka stratégií sociálneho rozvoja, ochrany ľudských práv, fašizácie politického diskurzu, prekvitajúcej korupcie, diktátu či svojvôle trhu, atď.) vyprovokuje tých, ktorí v nej žijú, k zrelým úvahám a inšpiratívnemu mysleniu.

Popri ďalších literárnych príspevkoch, medzi ktorými dominuje próza, číslo uzatvárame rozsiahlejšou básnickou prílohou na letné čítanie. V absolútnej slovenskej premiére v nej prinášame výber z poézie básnikov a poetiek z Kanárskych ostrovov, o ktorý sa koncepčne aj prekladateľsky postaral náš kolega a priateľ Peter Zsoldos. Ak sa tento rok nedostanete k moru, nadýchnite sa ho aspoň symbolicky prostredníctvom týchto veršov – neoľutujete. Je to kryštalicky číra poézia, ktorej sa intelektuálne „hrátky“ postmoderny tuším nedotkli – k jej duhu. Ľahkosti (nie tematickej, skôr poetologickej) týchto veršov kontruje ESEJ Víťazoslava Hronca, jej druhá, záverečná časť, v ktorej na vás tentoraz čakajú veľkí básnici Wystan Hugh Auden, Zbigniew Herbert a Tomas Tranströmer so svojimi básňami prečítanými cez šošovku Plotinovej metafyziky a – nedá sa inak! – vo svetle Svetovej duše. Zas a znova: určite si nenechajte ujsť tento skvost plný slobodnej bádateľskej vášne i metodickej rigoróznosti.

Ďakujeme Petrovi Procházkovi, ktorý nás opäť vybavil „fotografiami na želanie“; jeho mnohoročná misia „lovca pokladov“ je ušľachtilá a z pohľadu časopisu neoceniteľná. A ešte niečo: ďakujeme všetkým vám, ktorí žijete nezávislou literatúrou!

Comments are closed.