Poetka Mila Haugová je laureátka 35. ročníka festivalu VILENICA (Slovinsko)

S P R Á V A | 22. 6. 2020 |

Táto radostná správa sa rozšírila do sveta vo štvrtok prostredníctvom tlačovej konferencie organizovanej v priestoroch Spolku slovinských spisovateľov v Ľubľane a potešila nielen ocenenú autorku, ale aj mnohých z nás, dlhoročných čitateľov a čitateliek jej poézie. Je to iba začiatok celého diania okolo jubilejného ročníka medzinárodného stretnutia spisovateľov s úctyhodným renomé i tradíciou. Vďaka mimoriadnej situácii (t. j. celosvetovej pandémii) nevieme, ako presne bude vyzerať festival a odovzdávanie Literárnej ceny Vilenica v roku 2020, ale už teraz si autorka zaslúži veľkú kyticu a naše kolegiálne a úprimné: GRATULUJEME!

Prinášame krátky rozhovor s Milou Haugovou, pripravený pri tejto príležitosti do tretieho čísla Fraktálu, a sľubujeme aj dlhší, profilový rozhovor – možno už do štvorky.

■ ■ ■

„Európa je ľudský sen“

Nakrátko s čerstvou nositeľkou Literárnej ceny Vilenica, poetkou Milou Haugovou

Zhovárala sa Stanislava Chrobáková Repar

 

Je to iba niekoľko dní, čo organizátori Medzinárodného stretnutia spisovateľov Vilenica a členovia medzinárodnej komisie, resp. poroty Literárnej ceny Vilenica na tlačovej konferencii v Ľubľane zverejnili, že laureátkou jubilejného 35. ročníka festivalu Vilenica sa stala poetka Mila Haugová zo Slovenska. Slovinské médiá ihneď priniesli túto správu svojim čitateľom, divákom i poslucháčom, zareagovali aj niektoré slovenské portály a médiá (TASR, LIC, .týždeň a i. – mohlo ich byť viac), správa sa šíri do Európy i do sveta. Po Pavlovi Vilikovskom, doteraz jedinom ocenenom slovenskom autorovi, tak cena pristála v tvojich rukách. Aká bola prvá myšlienka čerstvej laureátky, možno jej prvý komentár, a čo pre teba, Milka, toto ocenenie znamená?

– Prvá myšlienka? Myslím, že bolo ich viacej a naraz – ale azda to, že pôjdem na nádherné miesto do jaskyne vo Vilenici, kde som raz už bola ako hosť. Ten nápad udeliť cenu v jaskyni (slov) je úžasný… a napadli mi ostatní laureáti ceny. Mnohých poznám osobne, no predovšetkým ma potešilo, že som sa – ako druhá – pridala k Pavlovi Vilikovskému, ktorý, žiaľ, od nás v zime tragicky odišiel.

Vždy, keď sa udeje niečo okolo mojej poézie, je to súčasne aj pocta slovenskému jazyku, jazyku, v ktorom píšem.

Ocenenie je vnútornou radosťou a znamená, že cesta, ktorou idem, je možno jedna z tých pravdivých pre mňa i pre literatúru: zajazvovať rany sveta láskou, porozumením, empatiou, spájať rastliny, zvieratá, nás ľudí… Raz som napísala: … rastliny sú pomalé zvieratá, som pomalé zviera… A pridávam k tomu hviezdy, súhvezdia, hmloviny… hlavne Plejády, na ktoré som umiestnila svoju mamu; spolu s otcom by mali hlbokú radosť. K prvým vrúcnym gratulantom patrila dcéra Elvíra a vnučky Aimée a Sašenka… potom sa ozvali ostatní priatelia, rodina, známi, predovšetkým som ocenila gratulácie kolegov básnikov a poetiek… mala som na chvíľu taký všeobjímajúci pocit stotožnenia … ozvenu ozveny.

Mladí literárni kritici, a to Aljoša Harlamov, predseda komisie, a Aljaž Koprivnikar, ktorý viedol spomínanú tlačovku, poskytli médiám vyjadrenie o tvojej poézii, ktoré je súčasťou zdôvodnenia komisie, prečo sa rozhodla spomedzi všetkých nominovaných udeliť cenu práve tebe. Okrem iného sa v ňom uvádza: „Mila Haugová v osemdesiatych rokoch – ako jedna z prvých v českej a slovenskej poézii – vystúpila s autonómnym lyrickým subjektom, ktorému nechýba ani pevné vedomie o jeho ženskosti. Ako poetka si získala veľký rešpekt v odborných kruhoch aj medzi bežnými čitateľmi, jej vplyv na súčasníčky i súčasníkov je nesmierny.“ Tvoje písanie sa tu ďalej charakterizuje ako „reflexívne aj imaginatívne, intelektuálne aj erotické, v ktorom sa príroda a kultúra, rozum a cit, duša a telo či fantázia a skutočnosť vzájomne nevylučujú ani nestavajú do protikladu.“ Ako by si ty charakterizovala svoju poéziu a jej vývoj od prvej zbierky až po tú dvadsiatu tretiu, ktorá vyšla naposledy? Nachádzaš sa v tomto – isteže, nevyhnutne stručnom i všeobecnejšom – hodnotení?

–  Som poctená a dojatá touto cenou, aj pochopením zo strany poroty: presne a stručne uviedli základné charakteristiky môjho písania, som rada, že svojimi básňami prekračujem hranice svojho jazyka a v prekladoch sa dotýkam aj čitateľov za hranicami Slovenska.

Píšem svoje zbierky, od prvej do poslednej, akoby som si dovnútra stavala ešte jedno telo. Chcem byť vedome zodpovedná za každé svoje napísané slovo. Ak naozaj musím dať priestor aj sebahodnoteniu, tak len krátko: postupujem po jemne sa zdvíhajúcej špirále a pokúšam sa seba samu presahovať : tam : za : kam vedie moje oko a moja ruka… a TO sprostredkovať iným. Čitateľom porozumenie neuľahčujem, musia ísť so mnou, ak chcú, ak vedia absolvovať zostupy do jaskýň aj výstupy na vrcholky duše – tuho prepletenej s telom.

V rozhovore, ktorý si poskytla slovinskému denníku Primorske novice – ten sa usiluje pôsobiť nielen v samotnom Slovinsku, ale aj ponad hranice v jeho západnej a severozápadnej časti, na hraniciach s Talianskom, a s presahom na celú Istriu, teda aj do Chorvátska –, spomínaš aj svoju slovensko-maďarskú rodinnú históriu: ako si odrastala v dvojjazyčnosti a učila sa (na mamin popud) milovať aj maďarskú poéziu, teda bez ohľadu na jazyk… Tieto vzťahy – slovensko-maďarské, ale aj slovinsko-talianske a po rozdelení Juhoslávie i slovinsko-chorvátske – majú v sebe v politickom zmysle zakódované citlivé miesta či aspekty, ktoré občas utíchnu, inokedy opäť ožijú a stávajú sa výbušnou zmesou v rukách politikov. Ako sa ty ako človek, ktorý sa celý život pohybuje v kultúre (a v poézii), pozeráš na tieto ustavičné napätia, konflikty a politické šarvátky? Čo v tebe vzbudzujú a kde vidíš ich miesto? Pripomeňme len, že aj 35. ročník Vilenice si dal so svojho erbu základnú ľudskú otázku: Quo vadis?

– Áno, to Quo vadis má byť otázkou pre Európu… myslím, že sa pohybujeme správnym smerom: ide to pomaly, ale momentálne, ak môžem hodnotiť maďarsko-slovenské vzťahy, tak sú také, aké by mali byť. Nikto presne nevie, kam smeruje Európa, ale verím v tie kultúrne sily, ktoré tu pôsobia tisícročia a spájajú nás; tým, čo vytvorili vo vede, kultúre a spoločnosti, sú ešte vždy, neustále, veľmi príťažlivé i podnetné pre ostatný svet. Európa je ľudský sen a nikto nevie, kam sa jeho sny pohybujú a kde sa strácajú. Chcem prispieť k Európe a hlavne strednej Európe, ako nás volajú, svojou mierou toho, čo viem: písaním o TOM.

Už niekoľko mesiacov čelíme – spoločne s ostatným svetom: rozvinutými aj rozvojovými krajinami – pandémii v súvislosti s korona-vírusom a ochorením COVID-19. Hranice sa stali v istom zmysle ilúziou… a v inom zmysle neprekonateľnou prekážkou. Nebudem sa ťa pýtať na to, ako túto krízu prežívaš (píšeš o tom na inom mieste, vo svojich „rastlinných denníkoch“), chcem sa ťa však opýtať na inú hranicu. Čomu čelíme, ak sa svet stiahne do (možno iluzórne?) bezpečnej ulity a ľudia budú komunikovať iba online, cez obrazovky, mikrofóny a reproduktory? Je táto hranica medzi živou a sprostredkovanou komunikáciou – pravdaže, pre teba, z tvojho pohľadu – „mäkká“ alebo „tvrdá“? A je vôbec prijateľná? Dá sa to: nebyť spolu? Ako si prijala správu, že 35. ročník festivalu sa na základe rozhodnutia organizátorov uskutoční iba v online verzii? Podľa informácií týka sa to najmä medzinárodnej spoločnosti, ktorá sa na Vilenici každoročne zíde… a táto skúsenosť ti nie je celkom neznáma. Do Slovinska si ako autorka zavítala už v minulých desaťročiach…

– Ach, dotklo sa ma , že nepôjdem do Vilenice a s tým aj do celého nádherného Slovinska (Lipica s ohradami krásnych ušľachtilých koní, pre mňa najkrajších zvierat). V roku 2012 som (na tvoje pozvanie z vydavateľstva a časopisu Apokalipsa) navštívila Škocjan s jeho nádhernou priepasťou, Škocjansku jamu – ďalšiu nádhernú jaskyňu, a čítala som vtedy tiež v Ľubľane… Áno, pri písaní som síce samotárka, ale mám rada aj spoločnosť, a to mi bude pri digitálnom odovzdávaní ceny chýbať: to objatie Daneho Zajca v roku 2000 vo Vilenici.

Myslím si, že to po určitom čase zvládneme. Vedci celého sveta sústredene hľadajú vakcínu a verím, že sa im to podarí. Musíme sa zameriavať na podstatné veci, ochranu prírody a ľudského spoločenstva; je to patetické, ale chcem byť patetická, pretože inak to nie je dosť dôrazné.

Verím, že raz ešte navštívim Vilenicu aj Lipicu, ak nie naozaj, tak vo sne alebo v básni… nie je to jedno? Možno.

Zajačia dolina, 22. jún 2020, deň po letnom slnovrate

Comments are closed.