Vyšlo 1. číslo 3. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A O B S A H

E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar |

Dajme si záležať na udržateľnej priechodnosti sveta – aj toho na Slovensku |

V čase, keď budete mať v rukách prvé číslo Fraktálu roku 2020, na Slovensku už bude vrcholiť predvolebná kampaň a parlamentné voľby budú doslova za dverami. Neviem ako vy, ale ja už nejaký čas cítim veľké napätie a vnútorný nepokoj – a vnímam ho, samozrejme, aj u mnohých iných. Dôvod nášho znepokojenia je prostý: veľká skupina spoluobčanov napriek tomu, čím si tu už roky prechádzame, ešte vždy prejavuje dôveru a náklonnosť, ba možno i obdiv k strojcom nášho spoločenského rozvratu. Tou ozajstnou príčinou mojej bytostnej tenzie však nie sú jedni ani druhí, ale skutočnosť, že takúto voľbu nechápem, lebo pochopiť sa nedá, a teda ju nemôžem ani prijať alebo sa s ňou zmieriť. To by bolo ako zmieriť sa s hlúposťou alebo duševnou slepotou, s barbarstvom či brutalitou, ktoré neberú ohľad na nikoho a na nič. Nebudem tu opakovať argumenty pre demokraciu a liberalizmus, ani pre voľbu takej reprezentácie, ktorá by rešpektovala našu tradíciu, jej tisícročné ukotvenie v (rano)kresťanskej kultúre západného sveta, a teda aj zmysel toho, čo nás ako jednotlivcov presahuje. Podobný „súbeh motivácií“ si dnes od voliča či voličky vyžaduje čosi ako osobnú vyspelosť a rozhľadenosť… Napokon, analýzami, faktami, komentármi i príkladmi – tými povzbudzujúcimi aj tými výstražnými – sa to v médiách len tak hmýri už celé mesiace; občas nám dávajú zabrať až do roztrhania tela.

Namiesto všetkých možných argumentov uvediem iba jednu jedinú súvislosť; myslím si, že kľúčovú, hoci nie tak často vyzdvihovanú. (Prípadné) víťazstvo extrémizmu a skorumpovaných štruktúr v najbližších parlamentných voľbách na Slovensku bude nielen politické či historické fiasko pre túto krajinu, ale aj absolútna prehra slovenskej kultúry vcelku. Prehra vaša, naša, tvoja, moja – všetkých do jedného, ktorí tu chceme žiť dôstojne ako slobodní ľudia, a nie ako rukojemníci zištnej politiky, zločinnosti, strachu pred budúcnosťou a – v neposlednom rade – primitivizmu. Pre nás, ktorí s kultúrou, umením, literatúrou žijeme bok po boku už niekoľko desaťročí, by to bola prehra viacnásobná – smerom dopredu, ale aj smerom dozadu. No nemožno v tejto súvislosti celkom jednoznačne povedať, že to my sme niečo podcenili alebo precenili, preskočili alebo podliezli, skrátka dobabrali, a preto náš vplyv, t. j. vplyv kultúry slabne a je už hodný čas za zenitom. Opačná možnosť výkladu nášho spoločného morálneho, kultúrneho i duchovného úpadku je totiž rovnako pravdivá, ak nie pravdivejšia. Dnešná spoločnosť je už na kultúru aspoň taká rezistentná, ako celé kmene baktérií na ešte nedávno účinné antibiotiká – a moc techniky s jej nedozerným dosahom a bez kultúrnej výstuže tomuto zhubnému trendu iba napomáha. Napriek tomu: nepestujme si ilúzie, nepodliehajme sebaklamu. Je totiž nezvratný fakt, že hrozby rôzneho druhu narastajú zo všetkých strán, sú súčasťou nášho pomýleného planetárneho „napredovania“ na všetkých možných rebríčkoch a poschodiach, a bez kultúry, ktorá jediná má schopnosť otupovať ostrie protikladov v akomkoľvek hodnotovom či názorovom spore a rozrušovať zaslepujúcu linearitu ideologických obrazov sveta, túto výzvu nášho času nezvládneme. Je to teda aj tak, že dnešná spoločnosť prehráva svoju kultúru, prichádza o ňu podobne ako o svoju zdravú prírodu – a sama si tým podpisuje ortieľ: stáva sa hračkou v rukách šialencov, podvodníkov a rozličných kreatúr najhrubšieho zrna, bez štipky životnej múdrosti, taktu, vkusu, jemnocitu či – zmyslu pre krásu. Veď ako povedal maďarský spisovateľ a mysliteľ Béla Hamvas bezmála už pred osemdesiatimi rokmi: práve v kráse je najvyššia spravodlivosť – nuž, a krása stvorenstva, krása tohto sveta a krása života sú prvé medzi všetkými krásami. Myslime na to, keď pôjdeme k urnám a budeme voliť medzi kultivovanosťou a hrubosťou, jazykom lásky a jazykom nenávisti, silou rozumu a silou pästí, medzi obetavosťou pre iných a cynickým egocentrizmom. Keď volíme svojich predstaviteľov a predstaviteľky, de facto volíme seba v priemete do budúcnosti. Kultúra nám vždy napovie, odkiaľ kto prichádza a kam smeruje: či do budúcnosti bohatej na nespočetné významy tohto multisveta, alebo, naopak, do jej nebezpečnej karikatúry, ktorá našim deťom a ich deťom uzavrie prístup k bohatstvu ľudskej existencie v celej jej nádhere a ktorá spoločnosti nasadí konské klapky a jarmo. Voľba egoizmu iných je – a vo voľbách o to väčšmi – prejavom toho vlastného, ibaže s dvojnásobne ničivou (totiž negatívne integrujúcou) silou. Lenže veľa egoistov na jednom bojisku – to nikdy nedopadlo dobre. Dajme si záležať na udržateľnej priechodnosti sveta, aj toho na Slovensku.

* * *

V tomto kontexte by som chcela spomenúť iba dva krikľavé prípady negatívnych motivácií a prejavov, ktoré ich nositeľov usvedčujú z kultúrneho ignorantstva a neznalosti, ale aj priamo z protidemokratických postojov. Tým prvým sú výroky Mariana Kotlebu a jeho ľudí na adresu mimovládnych organizácií (teda aj Fraktálu, o.z., a iných združení v literatúre, ktoré ju z veľkej časti držia nad vodou). Predniesli ich napríklad v Slovenskej Ľupči a nepochybujem, že tak ešte urobili/urobia na všetkých ďalších predvolebných mítingoch. Cez peniaze – vraj vyhodených šesťdesiat miliónov eur na mimovládky – štvú ľudí proti mimovládnemu sektoru. Pre nich je to totiž „šesťdesiat miliónov pre pisálkov, debilkov v okuliarikoch, čo vypisujú proti Slovensku, proti národu, proti Bohu, na to sa peniaze nájdu.“[1] Podobné vystupovanie a opakovanie „mantry“ (počúvame ju aj od iných politikov) nasvedčuje iba tomu, že kotlebovci rozprávajú o veciach, o ktorých systémovom postavení nemajú ani poňatie. O tom, že bez mimovládneho sektoru by bola každá demokracia neúplná, súdny človek už nemusí ani uvažovať, no za tým všetkým sa skrýva ešte iný rozmer. Mimovládne organizácie u nás vstupujú najmä do oblastí, ktoré štát svojou politikou dlhodobo zanedbáva, a okrem kultúry, občianskeho zdravia spoločnosti či ochranárskych aktivít sem patria aj sociálne a zdravotné služby, vzdelávanie, voľnočasové aktivity detí i dospelých, spájanie hlasov na profesionálnej či stavovskej báze alebo zabezpečovanie kontrolných funkcií pri výkone moci atď. Na Slovensku, kde sa rozkrádajú miliardové sumy, sú tie miliónové pre celý jeden veľký služobný segment – služobný z pohľadu záujmov verejnosti na zdravom fungovaní krajiny – iba symbolickou kvapkou v mori; aj s ohľadom na skutočnosť, že činnosť mimovládnych organizácií je dnes u nás, celkovo v demokracii, nezastupiteľná. Zastúpiť ju môže iba diktát tvrdej ruky, nekontrolovaná moc s netransparentnými tokmi peňazí a pocit vyvolenosti u tých s najväčšími svalmi a najsilnejším hlasom – a za Kotlebovými výrokmi daným smerom sa neskrýva nič iné, iba táto fašizujúca „černota“, t. j. princíp uplatnenia si moci z moci, a nie na základe príslušných potrebných kompetencií, ktoré by sme si mali všetci spoločne strážiť a ceniť, lebo ich potrebujeme.

Druhý príklad súvisí s príbehom, ktorý sa udial tesne po odovzdávaní štátnych vyznamenaní na prelome rokov prezidentkou republiky Zuzanou Čaputovou a pokusom politika Igora Matoviča dehonestovať nášho kolegu a jedného z ocenených – prof. Petra Zajaca – lacnými nálepkami. Zo strany stavovských či výskumných inštitúcií, s ktorými ocenený literárny vedec, mysliteľ kultúry a bývalý politik spojil svoj život, som v médiách nezaznamenala nejaké gesto solidarity s napadnutým kolegom. Zachytila som iba osamelé hlasy niekoľkých jednotlivcov a Zajacovo skromné vyjadrenie, ktorým hájil česť a meno prezidentky, nie svoje. Okrem toho, že by sme si všetci spoločne mali zakaždým vyprosiť, keď zo strany akéhokoľvek politika príde k niečomu podobnému – k hanobeniu osobnosti, ale aj postavenia a výsledkov sveta vedy a kultúry na Slovensku (a na to sú dobré práve mimovládne organizácie!), chcela by som upozorniť aj na to, že takáto situácia nie je až taká nevinná, ako sa ju neskôr pokúšal ospravedlniť Igor Matovič – v zmysle, že išlo o starší osobný spor medzi oboma protagonistami. Matovič totiž prinajmenšom zneužil svoje postavenie, neudržal pod kontrolou negatívne vášne a preukázal svoj arogantný vzťah k hodnotám, na ktoré sám nedosahuje, čím, pravdaže, nasmeroval našu pozornosť na svoj (ďalší) osobný deficit. Ľudia s deficitným vzťahom k osobnej zodpovednosti za svoje vlastné kroky, ale aj s bohorovným správaním voči kultúre (v jej individuálnej či spoločenskej rovine) nemajú na čelných miestach tejto krajiny čo robiť – tobôž v politike!

* * *

Nielen svet, ktorý si vo voľbách vyvolíme, ale aj predvolebné číslo Fraktálu nech prispeje k nášmu kultúrnemu obohateniu. Stretávame sa v ňom s mnohými osobnosťami, veľkou dávkou poézie a rovnako veľkou mierou premýšľania o nej. Hneď po nobelovskej reči poľskej prozaičky O. Tokarczuk (prel. K. Chmel) prinášame, žiaľ, posmrtne, verše významnej slovenskej teatrologičky Z. Bakošovej-Hlavenkovej; áno, tá Zuzana Anna je práve ona a jej verše sú z jej strany rozlúčkové. Keď nám ich poslala a vymenili sme si maily, o jej chorobe som netušila. A tak som to skôr nestihla, no možno som len voľky-nevoľky naplnila jej posledný scenár so smutným presahom až za… Spomeňme si na ňu: ako jedna z mála divadelníkov stála pri založení Obce spisovateľov Slovenska a pokiaľ viem, vytrvala v nej až do konca. Ďalšia spomienka patrí spisovateľovi I. Kadlečíkovi – literárna kritička G. Rakúsová píše o prvých dvoch (komponovaných) knihách jeho zobraného diela, a tak prikladáme aj autentické listy, epištoly, ktoré tohto autora tak veľmi charakterizovali a napokon aj formovali; hlbokomyseľné, a predsa ľudsky prístupné čítanie, po akom sa nám mnohým cnie. A pretože v čísle uvažujeme aj o tvorbe poetky M. Haugovej (M. Jurovská), českého básnika P. Hrušku (M. Pčola) alebo slovinskej poetky B. Korun (M. Haugová), zaradili sme vedľa týchto štúdií a článkov aj ukážky z ich tvorivých dielní. Platí to sčasti aj o poviedke S. Rakúsa, ibaže o svojej próze – z osobného aj z odborného hľadiska – uvažuje sám autor v rozhovore, ktorý pre nás v cykle „Majú čo povedať“ opäť pripravil R. Šedivý. Vraciame sa tiež k poézii I. Kraska (M. Mikšík) a T. Lehenovej (L. Kubriczká), ale čaká vás aj veľa ďalšieho zaujímavého čítania. Určite nevynechajte rozhovory s našimi mladými, ale už úspešnými knižnými grafikmi, ilustrátormi a výtvarníkmi v rubrike TÉMA, kde sme si s Dušanom Teplanom posvietili nielen na ich príbehy, ale aj úroveň slovenskej knihy práve z výtvarného a grafického hľadiska a popretriasali možnosti, ktoré sa pred knižným dizajnom otvárajú doma i v cudzine. Na túto „šnúru rozhovorov“ voľne nadväzuje česko-slovenská estetička Zdeňka Kalnická z Ostravy, ktorá istý čas pôsobila aj na Univerzite Komenského a ktorá sa takisto zameriava na výtvarné umenie, pričom v jej štúdii nebudeme ukrátení ani o genderové súvislosti skúmaných výtvarných diel – tak, ako sa premietajú do autorkiných filozofujúcich interpretácií. No a nezabudnite na Dalfara, ktorý tentoraz vo svojej úvahe píše napríklad aj o sile a význame nášho vnútorného zraku a o prevahe vizuálneho vnemu (v západnej civilizácii) na úkor iných kvalít skutočnosti, alebo na ochutnávku cudzojazyčných textov v autentickej češtine (L. Kuhar Daňhelová) aj rovnako autentickom preklade (F. Garcia Lorca, prel. D. Smaržová). K stálym rubrikám v závere časopisu pribudla ešte jedna. Nielen v tomto, ale aj v ďalších číslach Fraktálu nás bude svojím myslením užitočne provokovať mladý literárny kritik Martin Makara; názov jeho novej rubriky znie: PERIFÉRIA? O opakované začiatky sa svojou humornejšie ladenou poéziou postaral V. Ďurka a 13 haiku J. Mička sa pekne snúbi s reflexiou z pera E. Urbanovej o celkovo prvom vydaní haiku M. Bašóa, majstra nielen japonského, ale svetového haiku, na Slovensku v preklade J. Zambora. V rubrikách KRITIKA a KYVADLO nájdete tiež iné skvostné recenzie; za všetky spomeniem uvažovanie D. Rebra o poézii J. Bodnárovej alebo dve reflexie venované Čepcu K. Kucbelovej.

A keď už som pri kritike aj KRITIKE: v tomto roku nás čaká niekoľko zmien. Od nasledujúceho čísla literárnokritické rubriky redakčne povedie literárna kritička Eva Urbanová a naša doterajšia spolupracovníčka redaktorka Marta Součková sa stane novou členkou redakčnej rady Fraktálu. Chcem jej aj vo vašom mene poďakovať za obetavú intenzívnu (spolu)prácu, ktorú v časopise (nezištne) odviedla v jeho začiatočných, čiže neľahkých podmienkach. A teším sa na jej recenzie aj iné autorské žánre, lebo teraz „už môže“. Verím, že naši stáli recenzenti, ktorých do časopisu priviedla, nám aj naďalej zachovajú svoju priazeň – a že iste pribudnú aj ďalší, noví, pretože zaujímavých kníh je stále viac a viac… V otázkach výtvarného riešenia časopisu s nami začína spoluprácu výtvarník Ján Juhaniak, ktorý sa čitateľom predstavuje v rámci rubriky TÉMA, do redakčnej rady už koncom minulého roka pribudol fotograf Peter Procházka. Inak sme tu ako doteraz a frčíííme!

[1] Daniel Vražda, Ján Krošlák: Hlinu vonku opľuli, v kultúrnom dome bolo takmer plno. Boli sme na mítingu kotlebovcov. Denník N, 9. januára 2020 (11.1.2020); https://dennikn.sk/1708517/hlinu-vonku-opluli-v-kulturaku-bolo-takmer-plno-boli-sme-na-mitingu-kotlebocov/.

 

Comments are closed.