Vyšlo 4. číslo 2. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A  O B S A H  B I B L I O G R A F I A

 E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | Skúšobný kameň |

Spomienka, hĺbková úvaha, analýza, glosa, interview, anketa – to všetko sú žánre, ktoré nám do čísla vstupujú (aj) v súvislosti s tridsiatym výročím Novembra ´89: revolúcie, reštaurácie, sviatku, problému, traumy, medzníka, faktu, symbolu… Jeho stopa v našich najnovších dejinách je v každom prípade rozpohybovaná, plná vírov, uzlov a križovatiek, a dnešná podoba reality, ako ju žijeme, nám v súvislosti s Nežnou kladie neľahké otázky. Odpovede sú jednoznačné – v tom, že v oných pohnutých týždňoch a mesiacoch sme spoločne prestúpili z ríše neslobody do ríše slobody, presnejšie, že sme si na to vytvorili potrebné vonkajšie (politické) podmienky. Nejednoznačné však odpovede začínajú byť v okamihu, keď sa pýtame ďalej: ako sme s touto príležitosťou naložili, kam sme sa dostali za tých tridsať rokov, komu sme spoločnosť zverili do rúk, aké máme možnosti občiansky vplývať na jej hodnotové pozdvihovanie namiesto rozdrobovania a všeobecne zakúšaného úpadku?

Tomuto a takémuto uvažovaniu sme venovali veľkú časť čísla, ktoré máte v rukách. Usilovali sme sa ho orientovať na problémy a oblasti, ktoré súvisia s literatúrou a kultúrou, no v podtexte či na pozadí spomínania, premýšľania a bilancovania prebleskujú aj otázky demokracie, ľudských práv a slobôd, spoločenského étosu, zmysluplnej komunikácie, profesijných, kultúrnych i politických zábezpek našich životov. Každý, kto si pozorne všetky tie príspevky prečíta, získa rozporuplný signál. Na jednej strane je tu hrdosť na to všetko, čo sme v literatúre a kultúre dokázali, na druhej znepokojenie i obava z toho, že podmienky sa stávajú čoraz drsnejšími a vypätie čoraz neznesiteľnejšie, najmä ak majú naše ambície, projekty, odbory, tvorivé platformy v kultúre napredovať a ďalej sa zmysluplne rozvíjať. Rozumné riešenia sa zdajú neraz na dosah, vieme o nich, a predsa sú nedosiahnuteľné, Kultúra, tá vysoká, aj tá alternatívna, v dnešnej spoločnosti ťahá za kratší koniec – v protiklade s jej spoločenským poslaním, potenciálom i potrebnosťou. Čoraz väčšia vzorka ľudí si ju zamieňa s pustatinou zábavy a konzumu. Už nás to nebaví večne omieľať…

V čísle sa dotýkame aj iných tém, ktoré však s povedaným súvisia; o budúcnostných parametroch našich dnešných životov i výkonov, urbánnych priestoroch, nových technológiách a myšlienkových obratoch, o líniách v (seba)nazeraní, ktoré nás odviedli od seba samých… V spomienkových textoch spoločenskú zmenu rozmieňame na drobné a nasadzujeme jej jedinú pravú – ľudskú tvár: čím vtedy kto z nás žil, ako sa zúčastňoval toho vzopätia, ako komunikoval a s kým, kadiaľ jeho/jej cesty viedli či neviedli. Vtedy, keď sa ľady pohli a nič nebolo jasné okrem potreby vyslobodiť sa zo zovretia komunistickou mocou. Na rad prichádzajú aj dokumentačné rubriky – možno mladším, ktorí pri tom neboli, niečo napovedia. Nie sú oživovaním vyhasnutej pahreby, skôr pripomínaním plamienkov, ktoré k nej viedli. Hneď v úvode venujeme priestor spisovateľovi Dušanovi Mitanovi a spomienke naňho i jeho tvorbu. Bol jedným z najslobodnejších duchov, akých som poznala, napriek tomu večne unikal pred vlastnými démonmi; nedalo sa to prehliadnuť. A koľkí sme na tom nejako podobne. „Človek je asymetrický,“ napísal dvadsaťročný (!) básnik Srečko Kosovel – a ja ho citujem stále dokola. Zostavu čísla dopĺňajú literárne a literárno-kritické rubriky, v nich tróni najmä poézia a odborná reflexia. Aj tá divadelná, zasadená do slovensko-českého kontextu; na ňom stoja i ďalšie rubriky, v ktorých „úraduje“ ľubozvučná čeština.

A na záver už len jedna stručná poznámka. Pokúsili sme sa náš časopis v súvislosti s výročím Novembra otvoriť ozaj naširoko: pre tých, ktorí sa nechcú iba prizerať rozporom doby a pociťujú vnútorné nutkanie vysloviť sa k nim – aj v dejinných kontextoch, no nie výlučne. To, čo máte pred sebou, je úroda. Nikdy by som si nebola pomyslela, že téma Novembra ´89 je pre spisovateľov, vydavateľov, vedcov a pedagógov, pre mojich vážených kolegov, taká – nezáživná? tak veľmi horúca? alebo naopak zamrznutá? zradne rozporuplná? Prvý raz som bola – počas tých dvoch rokov jestvovania časopisu – prekvapená, keď nám v rubrike TÉMA „skolabovala“ téma: „esej“. No a druhý raz v súvislosti s týmto číslom: bol to, okrem iného, aj skúšobný kameň nášho vzťahu k sebe samým. Ďakujem všetkým tým, ktorí nezabudli.

Comments are closed.