Vyšlo 1. číslo 2. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A O B S A H

 E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | O živej práci |

Druhý ročník časopisu Fraktál otvárame – ako inak – poéziou, ktorá v rámci všetkých literárnych druhov a žánrov zostupuje najhlbšie do podzemia reči a na svetlo sveta vynáša tie najskrytejšie prejavy nášho individuálneho Ja, ale aj spoločenskej diskurzívnosti, o ktorých často netušíme ani my sami, alebo si ich len sťažka pripúšťame. Zamerali sme na ňu pozornosť v rámci rubriky TÉMA (Podoby súčasnej poézie), ale aj rubrík PREKLAD, NA DOSAH, BESEDA, ÚVAHA, a do značnej miery i ďalších: Z DENNÍKA – Arpád Tőzsér, NA CESTE – Petr Hruška a samozrejme tiež KRITIKA. Dotýka sa však aj otázok súvisiacich s čítaním a vydávaním kníh (V ZÁBERE, NA MARGO, HMYROM!), okrem iného aj preto, lebo na prípravu čitateľského či vydavateľského zázemia pre poéziu potrebujeme najviac porozumenia, úsilia, ale tiež (práve tak všeobecnej, ako v istom zmysle špecifickej) zrelosti – poézia naše literárne i jazykové nadanie okupuje bezo zvyšku.

Niektoré rubriky sme mali pripravené už do predchádzajúceho čísla, ibaže sa nám doň skrátka nevmestili (napríklad rubriky PREKLAD, NA DOSAH P. Hrušku alebo V ZÁBERE – poslednú ešte pred vyjdením knižky Bibliodiverzita. Manifest nezávislé nakladatelky, ktorá je už nejaký ten týždeň na svete). A zakaždým znova je až neuveriteľné, akú „kombinatorickú schopnosť“ takéto celky vykazujú. Ako prirodzene prerástli do tém a okruhov ďalšieho čísla a posilnili jeho vlastné zameranie, ak sa aj, povedzme, že priamo, nespojili s problematikou moci, politiky, ideológie či filozofie z čísla 4 (2018) – napríklad tunajšie príspevky z bloku EX-JUGO. A vice versa – napríklad rubrika MOJICH 10 z minulého čísla Fraktálu a spod pera literárneho vedca Valéra Mikulu sa práve v súvislosti s novým číslom dostáva do ďalších kontextov a súvislostí. Iba takto, viacstupňovo a kontinuálne (alebo vertikálne a horizontálne) sa vo Fraktále šírime a prehlbujeme, t. j. zmnožujeme a rozčleňujeme vedomie o nás samých, a v neposlednom rade prispievame aj k spoločnému poznaniu a dobru.

Podobná významová flexibilita a súčasne štruktúrna zákonitosť je pri skladaní každého nového čísla fascinujúca – aspoň pre mňa, ktorá do celého procesu vstupujem ako prvá aj posledná, už počas jeho plánovania, a potom ešte raz, vo výsledku. Jednotlivé príspevky a rubriky k sebe prikladám a vnímam s istým časovým náskokom, vyhodnocujem, ako sa vzájomne prepájajú, ovplyvňujú, posilňujú či problematizujú. Je to živá práca, živý multidialóg, no takisto herný priestor, z ktorého nevyliezajú hotové návody, obsahy alebo štruktúry a vzorce, ale vždy nová a vždy iná kvalita čitateľovho oslovenia. Tento viachlas, ktorý vzniká vo vnútri každého čísla, zakaždým znova prekvapujúci a neopakovateľný, je na práci editora alebo zodpovedného redaktora časopisu azda to najúžasnejšie. Ak, pravda, nebudem spomínať ďalšie súvislosti, ktoré nás vedia pozitívne nabudiť: komunikácia s autormi i tvorivým duchom ich diel/a, odhaľovanie nových mien a rukopisov, čitateľnejšie hodnotové/významové prekresľovanie spoločenského priestoru, prinajmenšom toho, ktorý sa vzťahuje na literatúru, umenie a kultúru, vybrusovanie kritického intelektu u tých, ktorí sa nenechajú priviazať k prevládajúcej mienke či literárnemu diskurzu, ale si prešliapavajú vlastný názor a vlastný umelecký výraz, prúdenie duchovných energií v ich skrytej sile atď.

A táto úvaha by nebola presná ani úplná, keby som aspoň okrajovo nespomenula aj potešenie z vytvárania príležitostí (zdola, od nás) na publikačnú výmenu a na obohacovanie tejto výmeny zo strany každého jedného čitateľa Fraktálu, de facto účastníka literárneho procesu. Pravdaže, procesu sebe podobného, a predsa neohraničeného. Na tomto fakte nič nezmení ani financovanie nášho časopisu z verejných prostriedkov; zdá sa, že sme si v prvom roku vychádzania získali dôveru odborníkov – a že sme u nich aj nakúpili. Čo presne sme nakúpili, to čas ešte len ukáže, už dnes však ide o ambivalentnú situáciu. Na jednej strane by sme odteraz mali mať prostriedky na honoráre pre redaktorov, spolupracovníkov i autorov, alebo – aj keď len v minimálnej, t. j. limitujúcej miere – na tlač, ktorá bola doteraz v úplnosti sponzorovaná. Na druhej strane však honoráre (aj v našej redakcii – tak ako inde) ostávajú zahanbujúco nízke – a v tom nám naše úsilie, žiaľ, nevyšlo. Medzi „normálne“ a „do neba volajúce“ sa totiž na Slovensku často kladie znak rovnosti – a honoráre pre ľudí z literatúry, ktoré sa už najmenej tri desaťročia nehýbu z miesta, sú toho zdrvujúcim dôkazom.

A keď už sme pri tom: aby bola moja informácia kompletná, musím ešte uviesť, že občianske združenie Fraktál podalo do Fondu na podporu umenia aj žiadosť o druhý grant, ktorý mal napomôcť propagácii časopisu a jeho lepšiemu uchyteniu na kultúrnej scéne. Ako? Tak, že by sme verejne, v priamom styku s publikom či akademickou pôdou prezentovali našich autorov a ich tvorbu, práve tak horúce témy či literárne (aj odborné) otázky, ktorým sa venujeme alebo hodláme venovať, ale aj jednotlivé vydania, resp. čísla časopisu… a to aj na miestach, kde možno časopis predávať (festivaly, veľtrhy a pod.) alebo kde preň možno hľadať budúcich záujemcov a predplatiteľov. Začínajúcemu časopisu, tobôž dnes a medzi podfinancovanými ľuďmi z kultúry či vedy, sa len ťažko hľadá stovka, nieto tisícka verných, t. j. „upísaných duší“. A chceli sme tiež prostredníctvom tohto grantu podporiť a rozvinúť našu vlastnú (seba)reguláciu a (seba)hodnotiaci potenciál zdola tým, že si zabezpečíme potrebnú spätnú väzbu z vlastných radov, t. j. od osobností slovenskej literatúry. Nepochodili sme a na Fonde na podporu umenia náš projekt FRAKTÁLive nepodporili – vraj nemá dostatočný prezentačný potenciál. Pritom tlak na distribúciu a predajnosť časopisu zo strany toho istého Fondu ako poskytovateľa a prerozdeľovateľa verejných peňazí v literatúre je známy (a tiež pochopiteľný); podaný grant bol jednou z možností, ako práve takémuto tlaku zodpovedne a samoiniciatívne predísť, nespoliehajúc sa len a len na dotácie…

Niečo tu teda nesedí. A nie sme to my, kto by si mal položiť otázku: Ako je možné, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá? – a odpovedať si na ňu. Otázka, ako zabezpečiť podporovanému periodiku vyššie výnosy, a pritom nemať, nezískať (tu ani tam, vo vlastnej ani v cudzej réžii) nijaké zdroje na jeho distribúciu, na systematickú propagáciu jeho výstupov či verejnú prezentáciu jeho autorov a diel po Slovensku (ba ani na stretávanie redakčnej rady časopisu, ktorá nie je bratislavocentrickým podnikom), je síce z tých, ktoré denne pristávajú na mojom stole, no jej vyriešenie treba hľadať inde a u iných. A nejde len o uspokojenie požiadaviek, ktoré sú kladené na časopis zvonka. Je to začarovaný kruh. Veď práve výnosy z predaja časopisu predstavujú – pri schválenej sume na jeho vychádzanie (približne polovičnej oproti podanej žiadosti) – jedinú možnosť, ako si v redakcii zaplatiť materiálové náklady, poštovné a telekomunikačné poplatky, ale aj mnohé služby, bez ktorých by sa ktorékoľvek periodikum nezaobišlo. A ako aspoň čiastočne vykompenzovať nedostatočné honoráre, najmä tie redakčné, z ktorých si, navyše, spomínané náklady budeme musieť pokrývať sami. Prehovorila som, lebo nechcem a nemôžem o týchto systémových nezrovnalostiach mlčať.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: nejde o peniaze, veď celý uplynulý rok sme dobrovoľne pracovali aj bez nich. Ide o rozumnosť, kultúrnosť a spravodlivosť; vstupom do dotačného systému sa situácia z princípu mení. Nevidím dôvod na to, aby boli ľudia u nás znevažovaní ustavičným podhodnocovaním svojej (ich) práce iba preto, že pracujú v nezávislej (vysokej alebo alternatívnej) kultúre, ďaleko od šoubiznisu či – očividne výnosnejšej – bezduchej zábavy. A pritom poézia, poézia nám otvorila cestu k vlastným dejinám… a slepí pevci vtisli svetu pečať, ktorou ho vytrhli z pazúrov (zo „spárov“!) chaosu a ľudské spárovali s božským.

 

Comments are closed.