Vyšlo 2. číslo 1. ročníka časopisu Fraktál

U P Ú T A V K A  O B S A H

 E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | Akord, Agora, Atlas ne-zabúdnia |

Prichádzame za vami, našimi čitateľmi, a možno len zvedavými kolegami, s druhým číslom časopisu, ktorý sme si síce svojím spôsobom vyvzdorovali na nehostinných (inštitucionálnych) podmienkach, ale vzdor a hnev nie sú jeho poznávacou značkou. To skôr korektnosť, otvorenosť a náročnosť na seba aj na iných, a nebojme sa povedať, že aj priateľstvo a pocit tvorivej spolupatričnosti – aj v tom polemickom kľúči. Prinášame opäť obsahy, ktoré ponúklo prostredie a jeho autori alebo autorky. Opakujem to často a zopakujem to znova: časopis je taký, akí sú jeho autori či redaktori a koľko mu venujú svojej spontánnej aktivity i premyslenej starostlivosti. Zatiaľ sa mi vidí, že náš vydavateľský a redakčný zámer sa stretáva so sympatiami a porozumením, že časopis mnohí z vás radostne privítali a ihneď prijali za svoj – tak si tento vklad jednotlivcov spolu opatrujme. Potrebný je z obsahového a kvalitatívneho hľadiska, ako aj z hľadiska praktického a marketingového. Dalo by sa povedať, že až na časopise, ktorý prichádza do vašej schránky, vám a vašej rodine naozaj záleží. A tiež by sa dalo povedať, že nám v redakcii zase na ňom záleží do takej miery, do akej sme pripravení obetovať mu aj svoju prácu navyše, tú nezaplatenú, z presvedčenia, jednoducho, len pre potešenie svoje i (obdarovaných) kolegov. Verte, že tento rok sme v tomto bode všetci v redakcii viac než stopercentne altruistickí: redaktori Marta Součková a Dušan Teplan, obaja, doktori vied, tajomníčka Danka Kováčiková, moja „predĺžená ruka“, knižná grafička Eva Kovačevičová Fudala, nový jazykový redaktor Tomáš Oravec, ktorý v druhom čísle vystriedal Adriku Oravcovú, naša česká jazyková redaktorka Milena Machalová, PhD. – a nakoniec aj ja, ktorá nad týmto malým tímom a jeho prácou bdiem a koordinujem, čo treba.

Číslo otvárame i uzatvárame novou rubrikou AKORD. Nasadenie tónu, odomknutá tónina, kúsok z celku, naladenie duší, myšlienkové haiku. Je tu pre vás, nezabudnite – ako čitatelia aj ako prispievatelia. V ANKETE traja šéfredaktori opäť (do)povieme, čo treba povedať na adresu literárnych časopisov a ich vydávania na Slovensku. V AGORE, ďalšej novej rubrike, by sme chceli prinášať zásadnejšie texty, povedzme že filozofického rázu (no nielen z oblasti filozofie). Ponúkať príspevky, ktoré, podobne ako dobrá literatúra, vstupujú aj do poľa etiky, kultúrnej a spoločenskej konštitúcie človeka, otvárajú otázky súvisiace so situáciou jednotlivca v spoločnosti, jeho jazykovými, profesionálnymi, duchovnými dispozíciami i skúsenosťami, skrátka, prehovárajú nám z duše do duše. V literárnych rubrikách by sme radi dosiahli, aby aj autori, ktorí žijú na Slovensku, ale tvoria vo svojich národnostných či materinských jazykoch, boli považovaní za súčasť slovenskej literárnej komunity (a tradície). S potešením tentoraz predstavujeme tvorbu básnika Árpáda Tőzsera. Nepochybujem, že po jeho nezmieriteľnom i britkom klasicizujúco-postmodernizujúcom básnickom výkone si zgustnete aj na veršoch ukážkového klasika Johna Miltona v prebásnení Mariána Andričíka, ktorého sme pri tej príležitosti krátko vyspovedali. Rusistka Ivana Kupková za nás odviedla ťažkú komparatívnu prácu; nielen erudovanosť, ale aj osteň tohto príspevku potrebujeme všetci, a najviac tí, ktorých možno zabolí najväčšmi. Podobných príspevkov, ktoré kultivovane odhaľujú problémy a ukazujú naše rezervy či nezvládnuté očakávania, by sme privítali viac. Verím, že sme dosť zrelá komunita, aby sme ich vedeli korektne podať aj korektne prijať, no a ak treba, tak na danú tému aj kultúrne, argumentovane diskutovať. Veľmi sme radi, že vám môžeme v čísle priblížiť Horkú chuť storočia; môžete chvíľku hádať, či pôjde o 20. alebo 21. storočie, hoci mená autorov tejto priateľskej názorovej výmeny pointu „hádanky“ prezrádzajú už vopred.

Do čísla nám, žiaľ, opäť vstúpila aj smutná udalosť. Rubriku V ZÁBERE venujeme nedávno zosnulému spisovateľovi a režisérovi Petrovi Krištúfkovi. Dohovárali sme sa v mailoch na stretnutí, keď sa vrátim z Fínska, tešila som sa, že sa (po Romboide) opäť rozbehne naša spolupráca. Odkedy som si náhodne v Ľubľane pred rokmi prečítala jednu z jeho poviedok, tú o muche, neochvejne som verila v jeho spisovateľské schopnosti. Aj to sa stáva. Že sa však jeden sľubne našliapnutý život pretrhne (slovo „ukončí“ tu nie je na mieste) tak absurdne a tak kruto, v jedinej sekunde, to sa nedá prijať. Ostávajú nezaplnené, nezaplniteľné medzery – a dokazuje to aj ďalší príspevok v tomto čísle, poviedka Václava Pankovčína Všetci veľkí cestovatelia z autorovej pozostalosti. Ďakujeme, Kali, že nezabúdaš. Keby Vašo žil, oslavovali by sme jeho päťdesiatku.

V čísle nájdete veľa ďalšieho zaujímavého čítania. Recenzie možno niektorých potešia, iných asi nie. Niečo v tom duchu napríklad naznačí už názov jednej z nich: Kto troluje v slovenskej literatúre? Alebo inej: Niekde medzi neistotou a záhadou. Obidve sa týkajú známych mien, prozaikov strednej generácie. KYVADLO sa tentoraz, naopak, upriamilo na „istotu“, poslednú prózu Pavla Vilikovského. Prečítajte si, v akej amplitúde sa pri tom pohybovalo a čo nového uvažovanie dvoch skúsených literárnych kritikov a vedcov na túto tému prinieslo. Nesmieme zabudnúť ani na veľký komponovaný blok o topose mesta v súvislosti s literatúrou a umením. Je to blok pomerne rôznorodý, kontrastne doplnený poetikou ilustračných grafiti (ako výrazu „street artu“, ktorý sa väčšmi obracia k dnešným časom), a príspevky v ňom naznačujú okrem iného aj to, čo všetko ešte ostalo – aj našimi ôsmimi autormi – viac-menej nedotknuté a iste nás bude lákať v budúcnosti. Z môjho pohľadu napríklad: jazyky literatúry, jej štýlotvorné odchýlky v mestskom poňatí, viac či menej zmysluplné schválnosti alebo výrazové experimenty poézie či jej „nekonečné štruktúry“… tam, kde sa to „kotí“, povedala by naša grafička.

Ozaj, viete, že aj „nekonečná štruktúra“ je jednou z definícií fraktálu? „Pokušeniu“ zadefinovať si ho a určiť tak, okrem iného, aj povahu nášho príbuzenstva sa v čísle takisto venujeme, aj keď len útržkovito, výberom tóniny… v každom prípade vystúpením z geometrickej projekcie sveta.

 

Comments are closed.