Vyšlo 1. číslo 1. ročníka časopisu Fraktál

 U P Ú T A V K A   O B S A H

 E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | Robíme to! |

Myslela som si, že tento úvodník napíšem s radosťou: o nových začiatkoch, estetike fraktálov, úžasných spolupracovníkoch, jedinečných príspevkoch…, ale nie je tomu tak. Radosť zatienila dvojnásobná vražda, ktorá pohla Slovenskom. A, samozrejme, dôvody, ktoré k nej s najväčšou pravdepodobnosťou viedli. Prostredie prerastené nielen korupciou na najvyšších miestach, ale aj povzbudzovaním mafiánskych praktík zo strany najvyšších predstaviteľov tejto krajiny. Všetci sme sa vo svojich životoch stretli so zlom a podaktorým sa (nám) ho možno, najčastejšie nechtiac, podarilo privolať do životov druhých i toho vlastného. Nevlastníme recept na život a veľa vecí riešime intuitívne, bez dostatočného prehľadu, povrchne alebo zmätočne, pod tlakom okolností, ktoré nemáme celkom pod kontrolou.

Existuje však deliaca čiara. Ak niekto produkuje, šíri, podporuje zlo systematicky, ak sa zlo stáva jeho nástrojom moci, obvykle na úkor iných, ich životov alebo prostredia, nepatrí do ľudskej spoločnosti – je nádorom na jej tele a zaslúži si naše opovrhnutie a vyvrhnutie. Tí, ktorí s takýmto zlom bojujú, riskujú, pretože majú nekalého protivníka. Bojovať čestnými prostriedkami proti (organizovaným) nečestným spôsobom je ako prenášať vodu zo suda do suda riečicou. Je otázkou osobnej nátury, kto má koľko sily, kompetencie i odvahy pustiť sa do tohto nerovného boja, kde obvykle stojí – najmä v poslednom období – na jednej strane finančný, na druhej symbolický (kultúrny) kapitál vzájomných protivníkov alebo oponentov.

Situácia sa však radikálne mení, ak prostredie, resp. spoločenstvo, v ktorom sa takýto zápas odohráva, dozreje do bodu, kedy symbolický kapitál zaváži viac ako milión na stole. Bez tohto poznania a takejto zrelosti sa boj odvážlivcov stáva iluzórnym, donkichotským, márnym. A izolovaným – čo je podstatné. Až morálna zrelosť a občianska zodpovednosť kritickej väčšiny ľudí dokáže z izolovaného a často zúfalého činu urobiť viac než len gesto. Vyzdvihnúť ho na úroveň reality, postaviť sa zaň ako za prostriedok spoločného postupu voči zlomocným gaunerom, spolu zorganizovať hustú, spoľahlivú sieť, vyplniť jej oká, preskupiť moria a oceány.

Mnohí sme si to, v dotyku s agresiou, ale aj solidaritou, vyskúšali: vo svojom okolí, regióne, na pracovisku alebo v oblasti, kde pôsobíme. Rok 2016 bol pre mňa rokom takýchto skúšok. Paradoxne – medzi spisovateľmi, ktorí sa následne dostali aj do vzájomného sporu, na rozličné brehy toho istého príbehu. A hoci to bolo a je to posledné, čo som si želala, bezprostredným impulzom, určite však nie jediným, bolo práve moje konkrétne pôsobenie v literárnom živote. Jedna „osobná história“ (nie kauza! nie historka!) sa odohrala v Slovinsku – zasadila som sa za čestné kolegiálne spôsoby medzi vydavateľmi, ktorých pritvrdzujúci sa systém udeľovania subvencií na vydávanie kníh čoraz viac dostáva do vzájomných rozporov; niektorí jednoducho idú tým druhým po krku. V pokračovaní tohto sporu boli proti mne zneužité inštitucionálne prostriedky moci, došlo aj na návrh vylúčenia zo stavovskej organizácie, nakoniec však zavážil hlas tých kolegov a kolegýň, ktorí sa proti takejto trestajúcej a disciplinujúcej praxi namierenej proti mojim slobodne vysloveným názorom či môjmu „vystúpeniu zo zákrytu“ rozhodne postavili. A hoci niektoré (mocensky poškvrnené) mandáty sa v dôsledku vyčistenia záujmového poľa skončili, iné sa zase začali.

Druhá „osobná história“ je na Slovensku v literárnych kruhoch väčšinou známa. Po viacerých, ktorí pôsobili na tom istom poste predo mnou, som sa aj ja ako šéfredaktorka literárneho mesačníka Romboid zasadzovala za jeho redakčnú nezávislosť a autonómiu šéfredaktora/ky. Samozrejmosť tejto požiadavky však prevalcovala arogancia inštitucionálne organizovanej moci. A hoci niektoré (mocensky poškvrnené) mandáty sa v dôsledku vyčistenia záujmového poľa skončili, iné sa zase začali. Dnes táto (nielen moja) prirodzená požiadavka dostala inú razanciu v súvislosti s násilnou smrťou novinára a rizikami novinárskej práce. Žiaľ, zase raz až smrť otvorila dostatočne naširoko dvere prepotrebnej verejnej diskusii, tentoraz o podmienkach novinárskej (redakčnej, mediálnej) práce na Slovensku aj širšie. Úlohou vydavateľa je chrániť novinársku a redaktorskú profesiu a jej slobodný vykon, teda aj slobodu slova či osobnú voľbu toho, kto ide s kožou na trh, a nie do nej vstupovať z pozície moci a peňazí, manipulovať slovom i skutkom.

Aj na Slovensku sa našli takí spisovatelia a podporovatelia zdravej kolegiality či verejne prospešnej morálky, a nebolo ich málo, ktorí koncom roka 2016 protestovali proti zneužitiu inštitucionálneho postavenia na strane tých, čo radi vlastnia – nie rozvíjajú, čo s potešením okupujú – nie uvoľňujú autentické tvorivé energie (alebo, v poctivej novinárčine, posúvajú k občanom dôležité informácie). V Slovinsku aj vo Fínsku sa ma teraz vypytujú, či budem písať o vraždách a ich súvislostiach, ktoré pohli nielen Slovenskom, ale aj celou Európou. V jej srdci, uprostred Európskej únie, v krajine s bohatou históriou a kultúrnou tradíciou zabili človeka, lebo vedel, dokázal a povedal priveľa. Lebo sa nezľakol svojho protivníka a jeho tieňa; každé zlo totiž vrhá chmáru na celý civilizovaný svet, nerozlučne.

Moja odpoveď je jednoznačná: Robím to! Robím to už celé desaťročia – upozorňujem na iný ako finančný kapitál, na kultúrny status, intelektuálny background a morálny kredit spoločnosti, ktorý ak zanedbáme – a my ho trestuhodne zanedbávame –, zahynieme vlastnou rukou. Stanú sa z nás prevodové páky finančných (mafiánskych, politických, bezohľadných) loby. Áno, oligarchov a ich prisluhovačov, zneužívajúcich (parto)demokratické štruktúry a neoliberálne nastavenia (vedúce k ekonomickej totalite), pre ktorých dokonca ani hodnota ľudského života nepredstavuje prekážku na ceste za vlastným prospechom, presnejšie – tučným kontom.

Ľubľana, 5. marca 2018

Comments are closed.